Pýtali ste sa ma viacerí na tému očkovania a ostatných vyjadrení relevantných predstaviteľov katolíckej Cirkvi či už ide o svätého otca alebo o biskupov, ktorí sú s ním v jednote. Chceli ste vedieť, či je správne aby sa cirkevní predstavení vyjadrovali k takejto téme. Ponúkam vám odpoveď z pohľadu histórie a teológie katolíckej Cirkvi.
Od založenia Cirkvi sa univerzálne alebo lokálne koncily a pápež vyjadrujú k rôznym témam ktoré súhrne nazývame tradičným pojmom fides et mores ¬– viera a mravy. Fides je o viere štruktúrovanej, formulovanej a prežívanej a mores sa týkajú disciplinárnych a liturgicko-sakramentálnych praktík, ale aj morálno-etických problémov, teda súhrnne povedané, oblasti týkajúcich sa prežívania viery v konkrétnom časopriestore. Preto sem patrí aj problematika ochrany ľudského života pred a po počatí, ako napríklad: eutanázia, ochrana ľudského života pred narodením, morálno-etická správnosť určitých závažných lekárskych postupov, a patrí sem aj téma očkovania. K témam viery a mravov má teda príslušná cirkevná autorita právo a povinnosť sa vyjadriť a je to tak v Rímsko-katolíckej cirkvi a v cirkvách, ktoré sú s ňou v jednote. Popieranie práva pápeža vyjadrovať sa k jednej téme znamená popieranie jeho práva vyjadrovania sa aj k iným témam.
V prípade pápežského učiteľského úradu platí, že sa vyjadruje k viere a mravom alebo riadne alebo mimoriadne, teda slávnostne. Vynechám – kvôli krátkosti – príslušné verše zo Svätého Písma a ich vysvetlenia z Tradície. Mimoriadne alebo slávnostné vyhlásenie je definované Prvým vatikánskym koncilom a potvrdené Druhým vatikánskym koncilom a nebudem ho kvôli krátkosti rozvíjať, keďže v tomto prípade oň nejde.
Riadne pápežské učiteľské vyjadrenia v oblasti viery a mravov sa uskutočňujú alebo pápežom osobne alebo cez úrady Apoštolskej stolice. Pápež sám osobne učí prostredníctvom živého slova, ktoré hovorí v homíliách, príhovoroch, bezprostredne alebo pomocou rádia a televízie; prostredníctvom dokumentov, ktoré boli vydané v jeho mene a nielen z jeho poverenia. Typickým dokumentom tohto druhu je encyklika. Prípadne aj vyznanie viery, povzbudenia. Učenie prostredníctvom Apoštolskej stolice je učením uskutočňovaným z poverenia a so súhlasom pápeža. Pritom forma súhlasu môže byť zvyčajná, ktorá predpokladá nižší stupeň osobného zaangažovania. A mimoriadna forma, ktorá predpokladá vyšší stupeň zaangažovania učiteľskej autority pápeža v konkrétnom dokumente. Pripomínam, že toto osobné zaangažovanie nikdy nedosahuje úroveň osobného pápežovho učenia, nehovoriac už o učení neomylnom.
Správny postoj veriaceho človeka na riadne a mimoriadne učenie Svätého Otca môžeme definovať takto: je potrebné sa vyhnúť mlčanlivej pasivite, ktorá ukrýva skrytý odpor voči tomu, čo Svätý Otec hovorí. Je potrebné snažiť sa ho pochopiť a v dobrom si vysvetliť. Prečo? Lebo pápežom hlásaná náuka má za sebou autoritu Krista Proroka a osobitnú ochranu Ducha Svätého, a to je zárukou istoty a neomylnosti v poznaní pravdy.
Riadne pápežské učenie nie je úplne neomylné, čo však neznamená, že nutne musí obsahovať v sebe nejaký omyl. V prípade, že by nejaký veriaci po rozumnom bádaní a v súlade so svojím svedomím bol presvedčený, že prišlo k omylu, tak je potrebné, aby sa obrátil na cirkevnú vrchnosť a predniesol svoje námietky, ako aj dôvody. Vždy však treba mať na pamäti, že osobné presvedčenie veriaceho ešte nie je zárukou, že má aj pravdu. Zdravý postoj úcty k učiteľskému úradu je preto namieste. Verejné spochybňovanie a zosmiešňovanie učiteľského úradu a samotného Svätého Otca rozhodne nie je správnym riešením.
Od počiatku Cirkvi – a bohužiaľ aj na Slovensku, – sa objavuje zvláštny postoj k oblasti viery a mravov, v ktorom je veriaci (laik alebo klerik) presvedčený, že ak pápež hovorí to, čo on – jednotlivý veriaci – považuje za dobré, správne a nábožné, tak je to dobrý Svätý Otec, ktorého ľúbime. Ak by však hovoril niečo, čo by sa veriacemu nepáčilo, dráždilo ho, nerozumel tomu, tak je to zlý, falošný, liberálny Svätý Otec. Pripomínam však, že špeciálna ochrana Ducha Svätého bola prisľúbená apoštolovi Petrovi a jeho nástupcom, aj keď sú, ako povedal, sv. Lev Veľký, nehodnými dedičmi tohto úradu.
Témy v oblasti viery a mravov sú vnútorne prepojené a zatvrdlivé odmietanie vyjadrení pápeža v oblasti mravov, prináša, skôr či neskôr, aj odmietnutie v oblasti viery a naopak. Z pohľadu histórie sa takíto ľudia nazývajú heretici a schizmatici, ktorí týmto svojím postojom strácajú spoločenstvo s ostatnými katolíkmi. Verím, že toto nechce byť naša cesta.
Ďakujem za vaše modlitby a veľmi pekne ďakujem za každé zdieľanie …
Ak máte záujem o texty z obdobia ranej cirkvi, nech sa páči:
https://www.facebook.com/patermiloslichner
