Spoločenstvo, spoluúčasť, misia a pútnici nádeje
Nečakané súvislosti (12. nedeľa v Cezročnom období)
Prišla mi na um otázka, čo asi prežíval človek Ježiš, keď postupne cez Písmo a modlitbu objavoval, že to on je Mesiáš, že to on je Syn človeka, ktorý bude zavrhnutý, zabitý a bude prebodnutý pre hriechy iných… Ako sa s týmto poznaním Ježiš vyrovnával? Čo robil, aby ho to nezvalcovalo, aby neušiel (možnosti aj vtedy na to boli, svet je veľký), aby nerezignoval, aby sa nevzbúril?
Rovnako sa s tým museli vyrovnávať aj Ježišovi učeníci. Videli v ňom vodcu, víťaza, vnímali jeho moc… a zrazu im Ježiš hovorí, že to všetko sa z ľudského pohľadu skončí katastrofou. Hej, spomenul akési zmŕtvychvstanie, ale kto si vtedy vedel čo len predstaviť takú možnosť?
A s niečím podobným sa musíme vyrovnávať aj my. Na jednej strane máme výhodu poznania Ježišov-ho života, učenia Cirkvi o utrpení, ale stále, keď sa objaví kríž – najmä ak príde nečakane a náhle –, potre-bujeme aj my robiť rozhodnutie o jeho prijatí či odmietnutí. Jeho náročnosť sa zvyšuje Ježišovými slovami, že pri ňom ide o život (Lk 9, 24).
Možno nečakané odpovede na všetky tieto otázky nám dáva žalm, ktorý dnes Cirkev vkladá do litur-gie: „Bože, … už od úsvitu sa viniem k tebe“ (Ž 63, 2a). Zdanlivo akoby s ostatnými textami dnešnej bo-hoslužby slova nesúvisel. No myslím si, že keď Ježiš ako človek začal objavovať svoje poslanie Mesiáša a Vykupiteľa, robil presne to, čo tento žalm hovorí – vinul sa k Bohu. Ako človek spočiatku možno všetko nechápal, zlý ho pokúšal na odmietnutie či vzburu (pokúšanie na púšti môže byť len akási evanjeliová vzorka všetkých pokušení), ale Ježiš vedel, čo treba – vinúť sa k Bohu. Nielen od úsvitu ako ranného svitania, ale od okamihu, keď sa začal zápas. Vo dne, v noci. A práve toto vytrvalé vinutie sa k Bohu, túžba byť s ním, ktorá bola väčšia ako túžba vyprahnutej zeme po vode, práve toto úsilie Ježišovi umožnilo ví-ťazne zavŕšiť dielo našej záchrany.
Museli si tým prejsť aj apoštoli. Videli Ježiša, ako sa vinie k Bohu, a usilovali sa napodobňovať ho. Aj Boh si ich privinul a vylial na nich svojho Ducha. Cirkev našich dní je výsledkom ich viery, že Božia mi-losť je lepšia než život, ich velebenia, ich chvály Boha jasavými perami. Dúfam, že Cirkev zajtrajška bude postavená tiež na nás, ktorí prahneme po Bohu, dušou i telom…
Aj naše prijatie kríža nech je postavené na dnešnom žalme. Hneď od úsvitu, keď sa objaví čo len záro-dok utrpenia. Nedám ani milimeter prázdnemu uvažovaniu, špekulovaniu, ale hneď sa priviniem k Bohu, aby som mal život, aby som ho nestratil márnym a prázdnym zmýšľaním (ako mám k tomu blízko a ako s tým celé roky bojujem…).
A vieš, čo je na tom skvelé? Ak to urobíš, Boh sa ťa ujme svojou pravicou (Ž 63, 9). Treba niečo viac?
Priviň sa k Ježišovi – Bohu – na kríži. Nikdy ťa ne(o)pustí.
Autor správy, foto a správu publikovala Žilinská diecéza on Facebook Zdroj Read More
