Homília vladyku Jonáša Maxima na archijerejskej svätej liturgii pri príležitosti 50. výročia úmrtia bl. vladyku Vasiľa Hopka v Hrabskom
Christos voskrese!
Drahý vladyka Kurt,
otcovia duchovní,
sestričky, bratia bohoslovci,
bratia i sestry, milí pútnici a všetci diváci, ktorí nás sledujete prostredníctvom televízneho prenosu.
Zišli sme sa tu dnes, aby sme si slávnostne pripomenuli dôležité výročie blahoslaveného Vasiľa Hopka, rodáka z Hrabského. Tohto roku si pripomíname 50 rokov od úmrtia a zároveň narodenia pre nebo blahoslaveného biskupa Hopka, najskôr pomocného a po roku 1968 svätiaceho prešovského biskupa.
Sv. apoštol Pavol sa nám dnes prihovára vo svojom liste Korinťanom (2 Kor 5, 14 – 15) takto:
„Lebo nás ženie Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli. A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych.“
Rozmýšľajúc nad tým, čo by tu dnes na tomto fóre, na tejto púti malo zaznieť, prišiel mi pod ruky citát známeho nášho historika kňaza Atanáza Pekára OSBM. O našom blahoslavenom sa vyjadril takto:
„Vladyka Hopko nehľadal slávu.
Nedomáhal sa spravodlivosti.
Ani nežiadal pomstiť sa.
Všetkých miloval,
všetkým odpúšťal
a snažil sa poslúžiť svojej eparchii ako svätiaci biskup.“
(Atanáz Pekár OSBM)
1. „Vladyka Hopko nehľadal slávu.“
Určite mi dáte za pravdu, že je to veľmi strohé konštatovanie. Biskup Hopko nehľadal slávu…
Musím povedať, že sú ľudia, ktorí ju hľadajú. Aj mnohí muži Cirkvi ju hľadajú, žiaľ. Aj v časoch tesne pred vyjdením Gréckokatolíckej cirkvi z podzemia na svetlo v roku 1968, ale aj po tomto roku, boli ľudia aj v našej Cirkvi, ktorí slávu hľadali. V Cirkvi, aj tej dnešnej, a na Slovensku sú stále ľudia, ktorí hľadajú svoju slávu, a nie Kristovu… Nech im Boh bude milostivý… Zaiste, ťažko sa musí umierať človekovi, kňazovi, biskupovi, vo všeobecnosti kresťanovi, ktorý po celý svoj život hľadal iba svoju vlastnú slávu.
Biskup Hopko svoju slávu nehľadal. Táto vlastnosť či čnosť biskupa Vasiľa sa prejavila práve po roku 1968, keď za ordinára našej Cirkvi bol vymenovaný Mons. Ján Hirka. Biskup Hopko bol vtedy vymenovaný iba za svätiaceho biskupa.
Svätiaci biskup Mons. ThDr. Vasiľ Hopko toto menovanie prijal s pokorou. Robil naozaj všetko, čo chceli iní. Veriaci ho v nedeľu čo nedeľu pozývali do svojich farností a on tieto pozvania s radosťou prijímal. Prichádzal, aby vykonal posviacku chrámov, zastupoval kňazov, slúžil sväté liturgie, krstil, sobášil a stretával sa s veriacimi. Dával exercície sestričkám i manželkám kňazov.
Celý ten čas pred rokom 1950, už aj ako pomocný biskup, hoci bol doktorom teológie a prednášal dogmatiku, bol v tieni bl. biskupa Pavla Petra Gojdiča. A práve možno aj kvôli tejto jeho vlastnosti si ho blahoslavený Pavol vybral za pomocného biskupa, lebo vedel, že Vasiľ nehľadá svoju slávu. Bol mužom pokorným a slúžiacim Bohu, Cirkvi a svojmu biskupovi.
A toto isté robí aj po roku 1968. Bez toho, aby sa vystavoval sláve a bez toho, aby chcel byť v centre pozornosti, ako biskup slúži z úzadia, z tieňa, a doslova robí to, čo mu kážu štátni príslušníci, Gréckokatolícky akčný výbor pre obnovu Cirkvi a neskôr aj ordinár, ktorý spravoval našu Cirkev.
Blahoslavený Vasiľ v tomto období, hoci je biskupom, vníma, že keď hovorí o kňazoch, sám sa s nimi identifikuje a sám realizuje to, k čomu vyzýva iných svojich spolubratov:
„Pre pokoj treba prinošaty žertvy. Svjaščenniky musjat byti pokorny, poslušny a nedavati podminky jepiskopovi, iliže licam, kotry jepiskopa zamiščajut. Každyj musit sja žertvovati, jesli chočeme vybudovati to, čto sme začali. Svjaščenyk musit byti preniknutyj duchom Spasiteľa. Pokora a poslušnosť je duže potrebna dľja svjaščenika.“ – „Pre pokoj treba prinášať obety. Kňazi musia byť pokorní, poslušní a nemajú klásť podmienky biskupovi ani tým, ktorí biskupa zastupujú. Každý sa musí obetovať, ak chceme vybudovať to, čo sme začali. Kňaz musí byť preniknutý duchom Spasiteľa. Pokora a poslušnosť sú pre kňaza veľmi potrebné.“
Zo svedectva jeho života, zvlášť po roku 1968, vidno, že sám takto činil. Hoci bol vzdelaný a múdry, ovládal jazyky, súčasne trpel a vylieval krv za Krista a Cirkev a prijímal v pokore, keď ho vtedajší mocichtiví nevolali na dôležité stretnutia a odsunuli ho až kdesi na pomyselné piate miesto ako kandidáta na prešovského eparchiálneho biskupa. Podriadil sa v pokore, nehľadajúc svoju slávu, a pritom ostal v pozícii hlbokej a oddanej služby Bohu, Cirkvi a Božiemu ľudu.
2. „Nedomáhal sa spravodlivosti.“
Je pravdou, že ak išlo o Cirkev, bl. Vasiľ sa nebál dokonca napísať list Úradu vlády v marci 1968, v čase, keď ešte nebolo nič isté a doslova bolo veľmi riskantné až životunebezpečné písať vládnym predstaviteľom takéto listy. V tom liste, adresovanom vláde a poslanom aj okresným národným výborom, jasne a odvážne hovorí, že gréckokatolíci boli neprávom ukrivdení, a prosí o prinavrátenie všetkých práv:
„Nie sme mŕtvi. Žijeme a chceme žiť! Nárokujeme si všetky práva, ktoré sme mali v minulosti. (…) Prosím, ráčte vziať na vedomie, že nikdy ani na moment sme sa nezriekli svojich práv. A až bude vhodná chvíľa, sme hotoví dostať sa do práce v gréckokatolíckej eparchii…“
Avšak keď išlo o spravodlivosť pre jeho vlastnú osobu, nedomáhal sa jej. Vo vzťahu k sebe vydáva toto svedectvo:
„Ktosi ma vo Vatikáne očiernil, aby som nebol ordinárom, ktosi druhý, mladší… Ja si z toho nič nerobím, tak bude, ako chce Pán Boh… Budem robiť všetko, čo budú chcieť.“
Blahoslavený biskup Vasiľ Hopko svoje menovanie iba za svätiaceho biskupa s pokorou prijal a naozaj robil všetko, čo chceli. Ako svätiaci biskup napriek svojmu podlomenému zdraviu plnil svoje zjednocujúce poslanie až do svojej smrti.
Bol doslova zárukou obnovenia a oživenia krvi prúdiacej v žilách Gréckokatolíckej cirkvi, Cirkvi vyprahnutej a poznačenej osemnástimi rokmi bez nových kňazských povolaní. Preto s radosťou a oddanosťou slúžil tejto vyhladovanej a vysilenej Cirkvi, s radosťou a láskou slúžil živému telu Krista. Slúžil vysviackou nových kňazov a diakonov, posväcovaním antimenzionov a nových prestolov, svätením mira a povzbudzovaním ľudí po dlhej osemnásťročnej prestávke. Bol zárukou obnovy a rastu svojej Cirkvi. Boh si ním poslúžil aj takýmto spôsobom. Bol pokorným nástrojom v Božích rukách.
3. „Ani nežiadal pomstiť sa.“
Tieto slová sú veľmi silným svedectvom o. Atanáza Pekára OSBM o blaženom Vasiľovi.
Muž, ktorý sa nežiada pomstiť, je mužom v maximálnej miere odovzdaným do Božej vôle a do jeho spravodlivosti. Takýto muž za nespravodlivo spáchané príkoria necháva a odovzdáva súd Bohu. Veď aj kráľ Dávid hovorí: „Radšej padnem do rúk Pána, lebo jeho milosrdenstvo je veľké, než by som mal padnúť do rúk človeka.“ (2 Sam 24, 14)
Naozaj je lepšie odovzdať súd Bohu, ktorý všetko pozná a všetko riadi, nič mu nie je skryté ani utajené a jeho súdy sú správne a spravodlivé, pretože je Bohom lásky. Táto vnútorná pozícia je oveľa lepšia, ako ponechať súd v rukách človeka s jeho obmedzeniami a subjektivizmom.
Bl. Vasiľ si bol toho určite vedomý, že aj túto Cirkev, ktorej bol synom, riadi Boh, že táto Cirkev je Kristova, a nie Gojdičova alebo Hopkova.
Hneď po svojom oslobodení z väzenia trpel cez ľudskú nespravodlivosť, mocichtivosť a zaslepenosť od najbližších. Veľakrát to, žiaľ, boli kňazi a ľudia Cirkvi, ktorí chtiac-nechtiac z neho robili blázna. Bola to pre neho „škola pokory“, ako sa sám vyjadroval. On v tejto jednoduchej pokore pokrýval neprávosti láskou.
Práve toto je na tom veľmi pozoruhodné a obdivuhodné, že bl. Vasiľ nekričal a nevykrikoval na všetky svetové strany o krivde, ktorá sa na ňom páchala. Ťažko kráčajúc na svojich v žalári zhrubnutých nohách, v tichu modlitby za svoju Cirkev, v rukách neustále preberal zrnká svätého ruženca, darovaného mu pápežom Pavlom VI.
V tichosti kráčal zo svojho domu do katedrály, v tichosti sedával vo svätyni katedrálneho chrámu počas liturgií, keď slúžili iní kňazi, v tichosti sa vracal z katedrálneho chrámu opäť do svojho domu, jednoducho v sprievode malého chlapca, dôveryhodného muža či ženy… Opäť v tichu a stále dookola s tou istou tichou modlitbou na perách: „Drahý Spasiteľ, milujem ťa, daj, aby som ťa vždy viac miloval.“
Modliac sa túto svoju obľúbenú modlitbu, zaiste mal pred očami rôzne neľahké scény a okolnosti svojho života.
Túto svoju situáciu vkladal do Božích rúk a odovzdával sa do jeho vôle s trpezlivosťou a láskou. Veď sv. apoštol Pavol píše: „Láska je trpezlivá, nevypína sa…, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti…, všetko znáša, všetko verí, všetko vydrží…“ (1 Kor 13, 4 – 7)
Nasledujúce slová o. Atanáza Pekára to len potvrdzujú, pretože hovoria o bl. Vasiľovi Hopkovi toto: „Všetkých miloval, všetkým odpúšťal…“ A ešte na dôvažok: „A snažil sa poslúžiť svojej eparchii ako svätiaci biskup.“
Áno, hoci bol biskupom, teda hierarchicky vyšším a starším, odlišoval sa od iných kňazov. O. František Dancák to charakterizuje takto: „Bol celkom iný ako tí ‚veľavážení‘ kňazi s pánskym náterom. Bol to obyčajný, jednoduchý a pokorný človek. Biskup milujúci svoj národ, biskup svätec.“
Ak dovolíte, podelím sa o osobné svedectvo.
Vychovávala ma otcova teta, ktorá s nami žila. Veľmi zbožná žena, vyše štyridsať rokov vdova, ktorej zomreli štyri deti hneď po narodení. Pochádzala z veľmi biednej rodiny, narodila sa v roku 1900. Ako malé dievča z chudobnej rodiny, ako to vtedy bývalo zvykom, slúžila u nás v rodnej obci na fare u otca duchovného Demetera Petrenka, vtedajšieho olšavského farára (1913 – 1924). Demeter Petrenko bol ujom biskupa Vasiľa Hopka. Vasiľ Hopko vtedy ako mladý gymnazista trávieval letné prázdniny práve v Olšavici na fare.
Táto naša teta Marinka nám, malým deťom, neraz hovorievala:
„Ako dievčatá sme pásavali dedinské kravy a biskup Hopko chodil pásť kravy na pole s nami. Pravda, vtedy, hoci už bol gymnazistom, bol chlapcom sirotou, bez otca a mamy. Hoci bol synovcom nášho otca duchovného, bol jedným z nás a vôbec nebolo vidno, že jeho ujo je kňaz. Behal bosý ako my, bol jednoducho oblečený ako my, neraz v daždi a chlade ako my, zohrieval si nohy tým istým spôsobom ako my… Vôbec by nikto nepovedal, že bol synovcom kňaza…“
Toľko veľmi jednoduché, ale výpovedné svedectvo jednoduchej vdovy, ktorá si vo svojich takmer osemdesiatich rokoch na tieto momenty z detstva veľmi živo a s radosťou spomínala.
„Lebo nás ženie Kristova láska, keď si uvedomíme, že ak jeden zomrel za všetkých, teda všetci zomreli. A zomrel za všetkých, aby aj tí, čo žijú, už nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nich zomrel a vstal z mŕtvych.“ (2 Kor 5, 14 – 15)
Bl. Vasiľ Hopko, hoci vysoko vzdelaný a múdry biskup, hoci si veľa vytrpel, do posledných chvíľ zostal obyčajným, jednoduchým a pokorným človekom, človekom viery, človekom hlboko a oddane milujúcim Boha. Hoci v detstve ostal bez otca a potom aj bez matky, a v dospelosti sa stal biskupom, ostal úprimne milujúcim svoj národ. Jednoducho povedané – bol svätcom.
Právom ho môžeme nazývať slovami otca Františka Dancáka: „náš zlatý muž.“
Blažennyj svjaščenomučeniče Vasilije, moli Boha o nás!
Christos voskrese!
Hrabské, 10. máj 2026
Autor správy, foto a správu publikoval Prešovská archieparchia on Facebook Zdroj Read More
