…Aj cirkev môže byť natoľko zamestnaná vlastným fungovaním, programami, organizovaním a riešením problémov, že jej unikne, prečo vlastne dostala svoje poslanie. Častokrát oslavuje Boha, ale prehliada človeka. Avšak nemôžeme hľadať Boha, ak sme pritom ľahostajní k ľuďom, ktorých nám Boh posiela do cesty. Niekedy čakáme na výnimočné chvíle, v ktorých by sme mohli svoju vieru prejaviť, a pritom prehliadame celkom obyčajné príležitosti: vypočuť si človeka, ktorý sa potrebuje vyrozprávať, zastaviť sa pri niekom, kto zostal sám, zastať sa toho, koho ostatní zosmiešňujú, priznať si vlastnú chybu alebo podať ruku tam, kde medzi nami vznikla priepasť. Práve v takýchto chvíľach sa ukazuje, či má naša viera miesto v skutočnom živote. Skutkami lásky deklarujeme, že sme pozvanie prijali a odovzdávame ho ďalej. Stretnutie s Bohom totiž nemôžeme oddeliť od stretnutia s človekom. Nemôžeme prijať Božiu lásku a zároveň si myslieť, že sa nás netýka, ako sa darí druhým. Ak nás Boh pozýva k sebe, pozýva nás aj k životu, v ktorom si všímame ľudí, ich potreby a ich dôstojnosť…
Celú kázeň Eriky Sokola zo služieb Božích v 20.nedeľu po Svätej Trojici 18.10.2026 vo Veľkom kostole si môžete prečítať tu:
