MILOSRDENSTVO NIE JE MED, ALE SOĽ
Máloktoré kresťanské slovo je v súčasnosti tak často deformované ako slovo milosrdenstvo. Ako hovorí Chesterton, dnes nechýbajú kresťanské čnosti, ale oddelili sa jedna od druhej, takže túlajú mimo pôvodnej kresťanskej celistvosti a „zbláznili sa“. Ak chceme naplno osláviť dnešný sviatok, deň Božieho milosrdenstva, ak chceme uctievať Boha ako milosrdenstvo, potrebujeme sa zamýšľať nad tým, čo znamená a odhaľovať pokrivenia tejto Božej vlastnosti v našej mysli.
Aby som začal obrazne, treba najprv povedať, že Božie milosrdenstvo NIE JE MED, ALE SOĽ. Spoločnosť, v ktorej žijeme, si myslí, že chuť žiť prichádza iba zo sladkej chuti medu. Spomeňme si na našu rozprávku „Soľ nad zlato“, na ktorej sme vyrastali. Potrebujeme sa vrátiť k rozprávkam, lebo skrývajú múdrosť storočí, nie víkendy aktuálnej módy. Kráľ, ktorý nepochopil, že soľ je najsilnejším symbolom lásky jej dcéry, sa chcel vo svojom kráľovstve uspokojiť so sladkou chuťou medu. Aj naša spoločnosť chce mať med a džem na raňajky, na obed i na večeru. Roztápa sa v romantickej predstave lacnej lásky v akcii, v emocionalite dojmov, ktoré si zamieňa za pojmy pravdy, ktorá je skutočným svetlom sveta, ktoré svieti vo tmách, a tmy ho neprijímajú. Ježiš nepovedal: VY STE MED ZEME! Povedal: VY STE SOĽ ZEME! Aj soľ dáva chuť. Táto chuť nie je taká príjemná ako sladká chuť medu, ale má schopnosť chrániť pred rozkladom, hnilobou. Keď ešte neboli chladničky, sa čerstvé mäso zachovávalo pomocou soli. Takisto sa soľ používala na dezinfekciu ako liečivo na rany a podobne.
Samozrejme med je lákavejší ako soľ. Na med sadne viac múch i ľudí. Nehovoriac o tom, že nielen metaforicky, ale aj v doslovnom význame, sme dnes závislí na cukre. Uvažujem, že na budúci pôst spravíme Klub abstinentov od cukru. Neviem, či by sa niekto prihlásil. Žijeme dobu nadmernej konzumácie cukru. Cukor do seba džgáme, lebo ukľudňuje nervy. A metaforicky to prenášame aj do duchovnej sféry. Nie nadarmo sa hovorí „poťahovať niekomu medové motúzy popod nos“, čo znamená balamútiť niekoho sľubmi. A je niekedy až nepochopiteľné, ako to funguje. Stačí sa pozrieť na politický život. A sme v tom nepoučiteľní! Niektoré politické kampane sú doslova „medové motúzy“. „My nedopustíme, aby nám ukradli Slovensko!“ Iste, my si nenecháme ukradnúť Slovensko, Slovensko môžu vykradnúť len naši ľudia!
Ľudia znovu a znovu sadajú na lep, na lepkavý med sľubov, ktoré ponúkajú falošné istoty! Nepotrebujeme med, ale soľ! Lenže ten med nás tak ľahko a spoľahlivo vždy učičíka v našich falošných istotách! Pápež František často hovoril aj počas pandémie, že sa nám rúcajú naše falošné istoty!
Milosrdenstvo nie je med, ktorý nás čičíka v našich rozmaroch, ktoré nás robia nešťastnými, ktorý nám na spôsob placeba dáva ilúziu, že sme v poriadku. Milosrdenstvo je skutočný liek pre ľudstvo, ktorý po bolestnej diagnóze nášho hriechu, rakoviny našej pýchy, anémie nášho egoizmu pôžitkárstva a žiadostivosti, pandémie ľahostajnosti, vírusu individualizmu a sebestrednosti, ponúka lieky milosti, ktorá uzdravuje. Lenže toto milosrdenstvo niekedy páli ako soľ, aby mohlo vyčistiť rany, odstrániť hnilobu. Milosrdenstvo nie je reflektor, v žiari ktorého sa vyníma naša sebestrednosť, milosrdenstvo je svetlo, ktoré ako lúče jarného slnka vydezinfikuje vírus a hnilobu nepravdy, ktorou sme nainfikovaní. Kto chce prijať chuť soli, musí prejsť ohňom skúšky a obrátenia, lebo ako hovorí Ježiš: „každý bude ohňom solený“.
Naše vnútro sa však bráni svetlu i soli. Svetlo vo tmách svieti, ale tmy ho neprijali. Ľudia väčšmi milovali tmu ako svetlo. Ako ťažko si náš zrak zvyká na svetlo Zmŕtvychvstalého. Pre niekoho je toto svetlo útechou, iný sa pri ňom urazí. Panna Mária je celá čistá, celá krásna a jej pohľad dokáže zniesť jas a krásu vzkrieseného Krista. Magdaléna ho ani len nespozná. Apoštoli ho ani nevidia. A keď ho konečne vidia, sú plní pochybností. Keď ho stretne Pavol na ceste do Damasku, Kristovo svetlo ho oslepí. Pavlove oči v tú hodinu neboli ešte také čisté a číre. On nemohol zniesť jas tejto krásy a priezračnosti. Oči ním boli urazené.
Taliansky kňaz Luigi Maria Epicoco trefne hovorí, že Božie MILOSRDENSTVO JE CELÝ TEN ČAS, KTORÝ BOH S NAMI STRÁCA, ABY NÁM POMOHOL ZVYKNÚŤ SI NA VEĽKÚ NOC. Ako keď choré oči zvyknuté na šero jaskyne vyjdú po dlhom čase väzenia na jasné svetlo poludnia, tak nevidia nič, len tmu, a trvá to hodnú chvíľu, kým si chorý zrak nezvykne na skutočné svetlo, tak aj Ježiš vo svojom milosrdenstve vedie vo svetle svojich učeníkov, kým si nezvyknú na svetlo jeho božstvom preniknutej a oslávenej ľudskej prirodzenosti.
Svätá Faustína Kowalska, či svätá Terézia z Lisieux, veľké učiteľky spirituality, ktorá prorocky ohlasuje Božie milosrdenstvo ako liek pre ubolené ľudstvo, zdôrazňujú, že čnosť, ktorou môžme načierať do tohto lieku milosrdenstva, je dôvera. Dôverujem ti, Ježišu! Je to prejav božskej čnosti nádeje. Svätý Tomáš Akvinský hovorí veľmi prenikavo, že dôvera je súčasťou veľkodušnosti. Dôvera nám dáva silu zniesť našu malosť a vytrvať napriek nej na ceste k našej veľkosti. Dôvera je čnosť, ktorá mi dá odvahu neučičíkať sa v mede priemernosti, ale pozdvihnúť sa k soli mojej skutočnej veľkosti, k čnostnému životu, k dôstojnosti, ku ktorej ma Boh volá, ale ktorá mi nechutí, lebo je ako soľ, ktorá vypaľuje rany mojej malosti a priemernosti. Dôvera mi dáva silu nepadnúť na mysli, neznechutiť sa, obrátiť sa k Bohu o pomoc, v istote, že on mi ju je vždy ochotný poskytnúť. Jeho milosrdenstvo je soľ, ktorá dáva chuť žiť, bojovať, vstávať. Nie je to med, ktorý ma učičíka v mojej priemernosti, prehnitosti, chorobe. Milosrdenstvo nie je pohár zmrzliny, ktorý si dám, keď som unavený a znechutený životom. Milosrdenstvo je svetlo a soľ, ktorá síce páli v očiach mojej duše, ale ak prejdem ohňom skúšky a obrátenia, prináša nový deň, úsvit, nádej, východisko, chuť.
Milosrdenstvo dáva na pravú mieru aj prísnosť! Prísnosť je dobrá alebo zlá? Ak prísnosť znamená disciplínu potrebnú na dosahovanie skutočného dobra a veľkosti, tak je nevyhnutná. Čo však škodí je prílišná prísnosť, lebo znechucuje, ničí, vytvára bezvýchodiskovosť. Vo výchove často skúsenosť prílišnej prísnosti (ktorá bola na Slovensku na mnohých miestach skutočne extrémna) privádza potom neskôr už dospelých k výchove bez akejkoľvej náročnosti, rozmaznanosti. Psychológovia dokonca dnes hovoria o generácii „snehových vločiek“. Milosrdenstvo chráni pred prehnanou prísnosťou, tvorivo a trpezlivo otvára dvere, dáva nádej, ukazuje budúcnosť.
Pápež Ján XXIII. na začiatku II. vatikánskeho koncilu povedal: „Teraz Kristova nevesta Cirkev uprednostňuje používanie lieku milosrdenstva namiesto používania zbraní prísnosti…” Musíme si uvedomiť, že žijeme dobu, kedy množstvo našich súčasníkov žije ponorených do hriechu, slabosti, hniloby, nemohúcnosti. Milosrdenstvo je skutočným liekom pre túto dobu. Svätá Faustína takto vystihla silu Nedele Božieho milosrdenstva: „Táto nedeľa má byť sviatkom Milosrdenstva. Túžim, aby sviatok Milosrdenstva bol útočišťom a úkrytom pre všetky duše, a zvlášť pre úbohých hriešnikov. Ľudstvo nezakúsi pokoj, kým sa neobráti k prameňu môjho milosrdenstva.“
