NEDEĽA DOBRÉHO (VZNEŠENÉHO, UŠĽACHTILÉHO) PASTIERA
Kňazských povolaní je žalostne málo. Tento rok sa vraj hlásia za našu arcidiecézu dvaja záujemci o kňazstvo. Poznáte to, že pri každom záujemcovi o nejaké zamestnanie obyčajne zaznie otázka: Prečo chcete pracovať pre našu spoločnosť? Prečo máte záujem o túto prácu?
Podobne si môžeme položiť otázku: Prečo by sa dnes mal niekto mať záujem stať kňazom? Prečo by mal mať niekto záujem pracovať v Cirkvi a pre Cirkev?
V kultúre konzumného individualizmu sa nepestuje schopnosť nezištného sebadarovania, a skôr vzniká odpor voči čomukoľvek, čo má príchuť obety, a odmietanie akýchkoľvek námah spojených s hľadaním a s uplatňovaním duchovných a náboženských hodnôt. Osobnosť a medziľudské hodnoty sa nechápu a nepestujú z hľadiska darovania sa a nezištnosti, ale z hľadiska egoistického vlastníctva a využívania iných. Po citovej stránke táto doba produkuje emocionálne nezrelých ľudí, krehkosť ktorých psychológovia dnes nazvali termínom „snehových vločiek“, neschopných sebadarovania. Pred sebadarovanie sa kladie spotreba, namiesto záujmu o druhých sa pestuje psychologická uzavretosť. V takomto prostredí chýba aj motivácia pre manželský a rodinný život, nieto ešte zasvätený a kňazský život! Pápež František takto diagnostikuje prekážky a nebezpečenstvá súčasnej kultúry: „Veľkým nebezpečenstvom v dnešnom svete, poznačenom rôznorodou a vtieravou ponukou konzumizmu, je sebecký smútok, ktorý vyviera z pohodlného a skúpeho srdca, z horúčkovitého vyhľadávania povrchných radostí, z izolovaného svedomia. Keď sa vnútorný život uzavrie do vlastných záujmov, nezostane v ňom miesto pre druhých, chudobní tam už nemajú priestor, Boží hlas nepočuť, ustane sladká radosť z jeho lásky, vyhasne entuziazmus pre konanie dobra.“ (EG, 2)
Tu by sme mohli pokračovať v lamentáciách nad stavom spoločnosti, rodín, samotných kňazov a cirkevných štruktúr. Ale poznáte ten vtip o sloníkovi. Stretnú sa dvaja kamaráti: – Ako sa máš? Dlho som ťa nevidel.- Výborne, človeče, kúpil som si slona.
– Slona? Čo s ním? – To je ti báječná vec. O kŕmenie sa nemusím starať, spásie mi trávnik, takže ho mám taký ako golfové ihrisko, umyje mi auto, deti si ním hrajú. No fakt skvelé. – To znie dobre. Na koľko príde taký slon? – Tak väčšinou okolo tridsať tisíc, ale že si to ty, predám ti ho za dvadsať. – Fajn, dohodnuté
Stretnú sa po pár týždňoch: – Teda ty si mi dal! Trávnik na sračku, stromy polámané, všade samé lajná, sadol si mi na auto, deti sa ho boja a manželka sa chce rozvádzať! – A priateľ na to: -Nepekne hovoríš o sloníkovi, takto ho nepredáš… 🙂
Ale my nechceme takto „predať“ kňazstvo a robiť lacný marketing. Pápež František až smutno pravdivo diagnostikuje súčasnú dobu, ale zároveň v prvom rade ponúka naozajstnú plnosť života, ktorú možno objavovať v kresťanskom nasledovaní Krista, zvlášť v kňazskom a zasvätenom živote: „Radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Kristom. Tí, ktorí sa ním nechajú zachrániť, sú oslobodení od hriechu a smútku, od vnútorného prázdna a izolácie. S Ježišom Kristom sa stále rodí a znovuzrodzuje radosť.“ Ak chceme dnes vzbudzovať povolania, marketing nám nepomôže. Potrebujeme v mladých ľuďoch vzbudzovať radosť z Evanjelia schopnú naplniť ich srdcia, premeniť ich smútok na radosť. Potom budú ochotní dať život, lebo zistia, že žiť len pre seba je ako semienko, ktoré zvieram v dlani a ktoré mi napokon zhnije.
„Ja som dobrý pastier“: Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Na toto vyhlásenie sme si už zvykli, ale toto Ježišovo vyhlásenie je prekvapivé. Ktorý pastier by obetoval vlastný život za svoj dobytok? Môže získať viac oviec, ale život má len jeden. A predsa práve toto Ježiš hovorí, že robí pre svoje ovce, pre nás. Zatiaľ čo nádenník a zlodej sa snaží získať osobný prospech na úkor oviec (pozri Jer 23, 1 – 8; Ez 34), dobrý pastier robí pravý opak: dovolí, aby mu bolo ublížené pre zisk oviec. Práve to robí pastiera „dobrým“. V gréčtine doslovnejšie znie „šľachetný pastier“ (doslova „krásny pastier“). V dnešnej liturgickej modlitbe dňa používa výraz „vznešený pastier“ (prosili sme, „aby tvoje pokorné stádo došlo tam, — kam nás predišiel náš vznešený
pastier Ježiš Kristus“). Tento výraz vystihuje hrdinský a chvályhodný rozmer Ježišovho konania. Ježiš zadarmo a dobrovoľne daruje svoj život na kríži, vďaka čomu jeho ovce prichádzajú k životu v hojnosti (porov. Hebr 13, 20 – 21). Jeho sebadarovanie na kríži je dokonalým skutkom lásky, dokonalým príkladom jeho učenia, že položenie vlastného života za druhého je najväčším prejavom lásky (15, 13). Sebadarovanie je určujúcou normou pre všetkých Ježišových učeníkov (15, 12 – 14. 17), a najmä pre tých, ktorí sú určení za pastierov jeho stáda (21, 15 – 19).
Tu vidíme hlboký súvis medzi kňazským a pastierskym – kňaz súvisí s obetou, pastier súvisí so stádom. Ježiš to spája. Pastier je kňaz, ktorý sa obetuje pre stádo.
Kňazi sú v Cirkvi a pre Cirkev sviatostným sprítomnením Ježiša Krista, Hlavy a Pastiera. S autoritou prednášajú jeho slová, opakujú spásonosné úkony odpustenia, najmä pri krste, pri sviatosti zmierenia a pri Eucharistii; s dokonalou láskou až do sebaobetovania sa starajú o stádo, ktoré zjednocujú a privádzajú k Otcovi skrze Krista v Duchu Svätom. Slovom, kňazi svojím životom a prácou hlásajú evanjelium svetu a budujú Cirkev v mene i v osobe Krista, Hlavy a Pastiera. (Sv. Ján Pavol II., Pastores dabo vobis, 15).
V Cirkvi používame slovo „pastoračný“, „pastorácia“. Kňaz je vo svojej vlastnej podstate „pastoračný“, teda stáva sa v Kristovi pastierom stáda, nie je kňazom sám pre seba, nie je len ritualistom, ktorý vykonáva liturgické úkony. „Vnútorným princípom, cnosťou, ktorá oživuje a riadi duchovný život kňaza, keďže je pripodobnený Kristovi, Hlave a Pastierovi, je pastoračná láska, ktorá je účasťou na pastoračnej láske Ježiša Krista. Adresátom sebadarovania, ktoré je koreňom a zhrnutím pastoračnej lásky, je Cirkev. Kristus miloval Cirkev a „seba samého vydal za ňu“ (Ef 5,25), a to isté musí robiť aj kňaz. Pastoračnou láskou, ktorá pretvára kňazskú službu na „amoris officium“ (úrad lásky), môže kňaz, ktorý odpovedá na povolanie k službe, premeniť ju na úkon lásky, kde sa hlavným predmetom jeho záujmu stanú Cirkev a duše. Odovzdanie sa Cirkvi sa na ňu vzťahuje ako na Telo a nevestu Ježiša Krista. Preto sa kňazova láska zameriava predovšetkým na Ježiša Krista: táto láska sa stane prameňom, kritériom, mierou, pohnútkou lásky a služby kňaza voči Cirkvi, Kristovmu Telu a Neveste.“ (PDV, 23) Kňaz, ktorý nehorí láskou ku Kristovi nikdy nenájde silu obetovať sa za Cirkev. Iba Kristus miluje nevďačných, odmietajúcich, nepriateľov, nechápajúcich, hriešnych… Vnímal som to od začiatku svojho kňazstva a na primičný obrázok som si dal slová: „Pane, ty vieš, že ťa milujem!“
Naša bolesť a naša hanba pre hriechy niektorých členov Cirkvi, aj pre naše vlastné, zvlášť pre hriechy mnohých kňazov cez škandály, ktoré sa ako mocná búrka prehnali cez Cirkev, nám nesmú dovoliť, aby sme zabudli na kresťanov, ktorí svoje životy obetujú s láskou. Pamätajme s vďakou na množstvo pastoračných kňazov, ktorých práca v Cirkvi je naozaj potrebná a nenahraditeľná. Pastorační kňazi, farári od miest až po odľahlé dedinky, nesú bremeno kňazskej služby a žijú v priamom styku s veriacimi. Chcel by som zakončiť slovami veľkého pápeža svätého Pavla VI., ktorého obrovská práca počas II. vatikánskeho koncilu a po ňom ukázala Cirkvi cestu v našom tak veľmi sa meniacom svete. Sú to slová skutočného Pastiera. Majú aj dnes moc vzbudiť v srdciach mladíkov a dievčat vzbudiť túžby po darovaní sa Kristovi v službe jeho Cirkvi. Povedal ich na sklonku svojho života:
„Najdôležitejším aspektom zo všetkých je Ježišovo slovo, že „dal seba samého“. Jeho smrť je obetou. Zomrel za druhých, zomrel za nás. Samota smrti bola plná našej prítomnosti, bola preniknutá láskou: “dilexit Ecclesiam”, zamiloval si Cirkev. Jeho smrť bola testamentom lásky. Preto prosím, aby mi Pán dal milosť urobiť z mojej blízkej smrti dar lásky k Cirkvi. Mohol by som povedať, že som ju vždy miloval. Bola to láska k nej, ktorá ma vytrhávala z môjho obmedzeného a divého egoizmu a nasmerovala ma k službe Cirkvi. A zdá sa mi, že som žil len pre ňu a pre nič iného. Ale chcel by som, aby to Cirkev vedela. Kiež by som mal silu jej to povedať, ako dôvernosť srdca, ktorú máme odvahu odovzdať iba na konci svojho života. Chcel by som ju objať, pozdraviť, milovať, v každej skutočnosti, ktorá ju tvorí, v každom biskupovi a kňazovi, ktorý jej slúži a ju vedie, v každej duši, ktorá ju žije a osvecuje, žehnať jej. O ľudia, pochopte ma. Všetkých Vás milujem vo vyliatí Ducha Svätého, na ktorom som ja, služobník, vám mal dať účasť. Tak sa na vás pozerám, tak vás zdravím, tak vám žehnám. Všetkých. A vás, mne bližších, ešte srdečnejšie. Pokoj nech je s vami.“
