TRIUMFALIZMUS A SVETÁCTVO – NEPRIATELIA KRISTOVHO KRÍŽA
Homília na Svätý Piatok
„Nemal podoby ani krásy, aby sme naň hľadeli; ani výzor nemal, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý bol a najposlednejší z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal slabosť, ako niekto, pred kým si zakrývame tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili.“ (Izaiáš 52)
Kedysi o Jánovi Krstiteľovi povedali: „Čo ste vyšli vidieť? Človeka oblečeného do jemných šiat? Veď tí, čo nosia jemné šaty, bývajú v kráľovských domoch.“ Čo chceli vidieť v Ježišovi apoštoli? Mocného Mesiáša, víťaza, úspešného muža v tomto svete? Koľko ľudských svetských ambícií bolo v apoštoloch! Zebedejovi synovia, ktorých mamička chcela pre svojich synov sľubnú kariéru v novom Ježišovom kráľovstve, ktoré si predstavovala ako svetský úspech, keď pre nich pýtala prvé miesta? Či ostatní apoštoli, ktorí medzi sebou karieristicky súperili, kto z nich je väčší? Judáš, ktorý hľadal svoj svetský prospech, obohatenie. Čo sme vyšli vidieť my? Čo hľadáme v našej viere? Úspechy, triumfy v tomto svete, uznania, postavenie, víťazstvá?
Pápež František upozorňuje na najväčšie pokušenie pre nás kresťanov. Na označenie tohto pokušenia používa výraz „triumfalizmus“. Prejavov tohto triumfalizmu je veľa, ale koreň je spoločný: odmietnutý kríž a pestovanie seba namiesto väčšej Božej slávy. Keď tomuto triumfalizmu prepadli apoštoli, prečo by sme mu nemali prepadnúť my? Apoštol Peter bol nadšeným Ježišovým učeníkom. Iste mu imponovalo, keď si ho Ježiš vybral za toho, ktorý mal byť skalou. Imponovalo mu byť protagonistom, teda byť vždy v popredí, na prvom mieste, byť hlavnou postavou príbehu. Vyhlásil, že je ochotný dať za Krista aj život. Ale za akého Krista? Triumfujúceho v tomto svete. Keď sa ho však vrátnička opýta: „Nie si aj ty z učeníkov toho človeka?“, Peter pravdivo odpovie: „Nie som!“ (Jn 18) V skutočnosti, on nie je učeníkom takéhoto Krista, opovrhnutého, najposlednejšieho z ľudí, muža bolestí. On je učeníkom Krista divotvorcu, na ktorého sa tlačia zástupy, ktorý fascinuje davy, uzdravuje, sýti zástupy, kriesi mŕtvych, nie opľuvaného, zavrhnutého, poníženého Krista. Peter hovorí pravdivo: „Nepoznám toho človeka.“ Vskutku, Peter nepozná takéhoto Krista. Ježiš to vedel. Pripravoval ich na to, ale oni boli zaslepení triumfalizmom, ktorý ich opantal. Triumfalizmus sa zdá byť ako každé iné pokušenie, ale keďže je koreňom všetkých pokušení proti Kristovmu krížu a Otcovej sláve, je tu demaskovaný ako hlavný odpor voči Božiemu plánu. Je odporom voči Ježišovi a jeho odmietnutím, je odporom Satana voči Bohu. Ježiš povedal Petrovi: „Odíď odo mňa, Satan, nemáš zmysel pre Božie veci.“ Jadro kresťanskej identity je v priľnutí ku krížu (cez chudobu a poníženia), krížu, ktorý je jediným skutočným triumfom. Základný hriech kresťana bude práve karikatúra triumfu kríža: triumfalizmus ako duša všetkého jeho konania; „mýtus úspechu“, honba za sebou, za vlastnými vecami, za vlastným názorom, uprednostňovanie ľudí, moci.
Druhé slovo, ktorým pápež František pomenúva toto pokušenie, je slovo „svetáctvo“, už zabudnuté slovo, ktoré používali mnohí svätí. Zo začiatku ho prekladatelia ani nevedeli preložiť a prekladali ho slovom „svetskosť“, čo znamená niečo iné. Dnes slovom „sveták“ obyčajne označujeme pôžitkára, ktorý si užíva život. Áno, aj to môže byť sveták. Taký človek asi povie: Mňa to v kostole nebaví. Veď hej, na kríži nie je nič zábavné. Boli to vojaci, čo sa bavili pod krížom, hrali v kocky. Ich nezaujímali ľudia, ktorí tam viseli na krížoch. Ale toto slovo „sveták“ má ešte hlbší duchovný význam vychádzajúci zo slov apoštola Jána: „Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska.“ (1Jn 2, 15). Tu sa však nemyslí svet ako Bohom stvorený a milovaný svet. Ide o svet odvrátený od Boha, o ktorom platia Ježišove slová: „Keby ste boli zo sveta, svet by miloval, čo je jeho, ale preto, že nie ste zo sveta, že som si vás ja vyvolil zo sveta, svet vás nenávidí.“ (Jn 15, 19). Nepriateľský, neveriaci svet nenávidí Boha a jeho vyslancov, pretože nepatria k tomuto svetu a nie sú na jeho spôsob. Človek je v konečnom dôsledku buď na strane sveta alebo na strane Boha. Priateľstvo s Ježišom (15, 15) znamená vyvolať nenávisť sveta. A naopak, ako píše Jakub: „Kto chce byť milovníkom sveta, stáva sa nepriateľom Boha“ (4, 4). „Svetáctvo“ nenávidí vieru, kradne nám evanjelium, zabíja tých, ktorí mu s rozhodnosťou odporujú, našich mučeníkov, tak ako svetáctvo zabilo nášho Pána, zvádza tých, ktorí sú ochotní prijať ho v akejkoľvek podobe a odmietajú kríž. Neklamme sami seba! Svetáctvo vôbec nie je povrchné! Má hlboké korene, hovorí pápež František. V tomto zmysle treba chápať slovo „sveták“. Koľko rozličných politických systémov už bolo nositeľom svetáctva! Má vlastnosti chameleóna, mení sa, prispôsobuje, prichádza a odchádza podľa okolností, ale podstata je tá istá: je to návod na život, ktorý vstupuje všade, aj do Cirkvi.
Nie, svetáctvo sa nenachádza iba u neveriacich ľudí, svetákov, ktorí odmietajú Boha a Krista. Jeho najhoršou formou je svetáctvo zamaskované do viery, nábožnosti. Kardinál Henri de Lubac to vyjadril na konci svojej knihy Meditácie o Cirkvi, že totiž najväčším nebezpečenstvom pre Cirkev, najzradnejším pokušením, ktoré sa vždy znova zákerne rodí, keď sú všetky ostatné pokušenia porazené, pokušením, ktoré živia práve úspechy, je to, čo Dom Vonier nazval „duchovným svetáctvom“. Takéto svetáctvo, hoci navonok vyzerá duchovne, hľadá namiesto Pánovej slávy len slávu človeka a jeho dokonalosť. „Ak by toto svetáctvo malo vtrhnúť do Cirkvi a skaziť ju útokom na jej samotný princíp, bolo by to nekonečne katastrofálnejšie ako akékoľvek čisto morálne svetáctvo. Pred takýmto zlom nie je nikto z nás úplne v bezpečí. Rafinovaný humanizmus, protivník živého Boha a v skrytosti nemenej nepriateľ človeka, sa do nás môže votrieť tisíckami okľúk. Koľkí dnes volajú po ľudskosti. Lenže niet autentickej ľudskosti, ktorá sa protiví Bohu, ktorá odmieta Krista, ktorý je jedinou pravou a dokonalou tvár autentickej ľudskosti, zbožstvenej ľudskosti. Svetácka ľudskosť, akokoľvek ľúbivo by sa prezentovala, je v konečnom dôsledku proti človeku. Je to maskovaný egoizmus a sebastrednosť. Niet inej cesty ako objaviť pravú ľudskosť ako Ukrižovaný Ježiš. On prišiel napraviť pokrivený Boží obraz v človeku.
Niekto povie, ale veď Ježiš je víťazom nad hriechom a smrťou. Chcieť s ním triumfovať, víťaziť, je dobrá vec. To áno. Sveták však „oslavuje predčasne“. Sveták chce predbehnúť víťazstvo pomocou iných, rýchlejších spôsobov, skratkou vyjednávania, chce triumf bez prechodu krížom. Evanjelista Ján trpko konštatuje: „Mnohí uverili v neho, lebo videli znamenia, ktoré robil. Ale sám Ježiš sa na nich nespoliehal, on poznal všetkých ľudí a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človeku. Sám totiž vedel, čo je v človeku.“ Ježiš videl, že ich záujem o neho je plytký, že je to „dom postavený na piesku“ (Mt 7, 26). Koľkokrát ľudia vyhľadávajú v Cirkvi osobnosti (klerikov či laikov) kvôli ich popularite a vplyvu, výnimočnosti, pre spoločenský vplyv, pre nádej, že sa cez nich dostanú do popredia. Koľkí chcú zmenu? Ale koľkí sa chcú zmeniť? Koľkí chcú byť protagonistami, ale koľkí hľadajú svätosť, premenu vlastného srdca a večnosť? Aj apoštoli museli dozrievať, očisťovať sa od rozličných druhov ľudských ambícií, svetáctiev, aby mohli nasledovať jeho cestu ku spáse, ktorá vedie cez kríž. Najtragickejšou formou svetáctva je klerikalizmus, svetáctvo Božích služobníkov, ktorí v skutočnosti neslúžia Božiemu ľudu, ale sebe samým. Používa duchovnú autoritu rafinovaným spôsobom na dosiahnutie vlastných cieľov, túžob a záujmov, pohodlného života, uspokojenie vlastných nerestí, či už je to túžba po peniazoch, pohodlí, postavení, moci, veľkopanských manieroch alebo vlastnej žiadostivosti. Preto aj samotné sexuálne zneužívanie v Cirkvi je v konečnom dôsledku najhorkejším a najstrašnejším druhom duchovného svetáctva. Aké je smutné vidieť Božích služobníkov posadnutých sebou samými, ktorí nepasú Božie stádo, ale seba. Využívajú každú príležitosť, aby protežovali seba samých. Aké smutné je vidieť veriacich tvoriacich fankluby kňazských či politických protagonistov, fankluby plné svetáckej rivality, ktoré zasievajú nepriateľstvá a rozdelenie. Ježiš nám všetkým povedal: „Ako môžete veriť vy, ktorí sa navzájom oslavujete, a nehľadáte slávu, ktorú dáva len Boh?!“ O tomto svetáctve Evanjelium hovorí: „ľudskú slávu mali radšej ako slávu Božiu“.
Treba však povedať, že triumfalizmus a svetáctvo boli zničené! Boli zničené Ježišovým ponížením. No boli rovnako zničené aj v srdci Ježišovej Matky. Nový Adam a nová Eva sú predzvesťou nového ľudstva. Kardinál De Lubac v spomínanej knihe hovorí o duchovnom svetáctve oslavujúc postoj Panny Márie, ktorá je nedotknutá svetáctvom. Hovorí: „Len Bohu buď sláva! Všetko v Márii to hlása. Jej svätosť je celá teologálna, teda nadprirodzene vo vzťahu k Bohu. Je to dokonalosť viery, nádeje, lásky. Ona napĺňa „náboženstvo chudobných“. Služobnica Pána ustupuje Tomu, ktorý zhliadol na jej poníženosť. Obdivuje jeho moc. Oslavuje jeho milosrdenstvo a jeho vernosť. Plesá v ňom samom. Ona je jeho slávou. Celá jej materská úloha voči nám spočíva v tom, že nás k nemu vedie.“ Ak pozorujeme Pannu Máriu, všimneme si, že triumf, ktorý sa odohráva pod krížom, je prítomný od samého začiatku jej cesty viery. Hneď ako dostala radostnú zvesť, Mária sa vydala na cestu, dala sa do služby. Ona neurobila ako to robia mnohí protagonisti na svetácky spôsob, keď sa sústredia na to, že sú v popredí a rozprávajú stále o sebe, pričom služba im nechutí. Ide skôr o efekt, sú viac ozdobami ako služobníkmi. Mária sa nezastavila pri tom, aby vypracovala „rozprávanie o tom, čo sa jej stalo“, aby tak mohla upozorniť na seba, ale rozjímala o tých veciach vo svojom srdci, a okamžite sa s námahou vydala na náhlu cestu k Alžbete, aby slúžila (porov. Lk 1, 39). Práve pre túto námahu srdca zaznieva najkrajší hymnus chvály Bohu, jasný a zbavený každej ambície: Magnificat. Taká je Mária.
Taká je aj Cirkev, naša Matka: dokonalá adorátorka. Počas vekov, podobne ako Panna Mária, Cirkev zvelebuje Pána, vlievajúc do našej temnoty svetlo Božstva. Napriek nášmu odporu Kristov Duch nikdy neprestane oživovať Cirkev. Ona je domom Božím, postaveným nad pahorkami hôr; a všetky národy k nej prichádzajú, aby hovorili: Sláva ti, Pane! Prosme dnes Pannu Máriu stojacu pod krížom, slobodnú od svetáckych ambícií: Mária, pomôž mi odhaliť moje starostlivo maskované svetáctvo! Prosme ju, aby sme boli pravými učeníkmi Ježiša Krista, triumfujúceho na kríži, aby sme ho nasledovali aj v jeho poníženosti, pokorení, utrpení, odmietnutí a zavrhnutí. A prosme, aby sme dnes pri poklone kríža dokázali aspoň trochu čistejšie skutočne vzdať slávu jedine Bohu.
Pápež František vyzýva celú Cirkev: „Kto upadol do svetáctva, ten iba pozerá zvrchu a z diaľky, odmieta proroctvo bratov, diskvalifikuje každého, kto mu kladie otázky, neustále poukazuje na chyby druhých a je posadnutý vonkajším dojmom. Jeho srdce bije len pre zatvorený horizont vlastných záujmov a nie je ani autenticky otvorený pre odpustenie. Je to hrozná skazenosť, ktorá navonok môže vyzerať celkom v poriadku. Ak sa jej chceme vyhnúť, Cirkev potrebujeme pohnúť k vychádzaniu zo seba samej, k misii zameranej na Ježiša Krista, na snahu pomáhať chudobným.“ Ani v dnešnej liturgii sa nesústreďme iba na seba, nechajme sebou zatriasť pri pohľade na Ježišovo poníženie, odpútajme sa od zahľadenosti do seba a pokryteckej povýšenosti nad hriešnym svetom, a buďme s Pannou Máriou skôr orodovníkmi za celý svet. Prosme, aby sa Ježišova vykupiteľská láska na kríži dotkla ľudských sŕdc a aby sa spása rozliala na nás i všetkých ľudí!
