SLÁVENIE SVIATKOV JE BOŽÍ VÝMYSEL
V rozprávaniach evanjelií o zjaveniach Zmŕtvychvstalého sa opakuje jeden detail v rozličných obmenách: vzkrieseného Ježiša nespoznali… Tak to bolo v prípade Magdalény, ktorá ho považovala za záhradníka, tak tomu bolo v prípade emauzských učeníkov, ktorí ho považovali za cudzinca. Prečo ho nespoznali? Ježišova ľudská skutočnosť, jeho ľudská stránka, jeho ľudské prejavy, jeho ľudská reč, jeho ľudské utrpenie a smrť, to všetko bolo verejné, všetkým prístupné. Ale jeho božská skutočnosť je skrytá, odhaľuje sa len postupne, v miere viery, tie najdôležitejšie nadprirodzené pravdy a skutočnosti nie sú takpovediac verejné. Ježišovo pôsobenie, Ježišove skutky, Ježišovo utrpenie, to všetko bolo verejné a zjavné, ale odhalenie jeho tajomstva, božstva skrytého v jeho bytosti, jeho božskej lásky, to nebolo zjavné a viditeľné. Odhaľovalo sa len postupne a boli toho schopní iba niektorí v tej miere, v akej v neho uverili. V piatok sme rozjímali nad tým, aké pohoršenie v apoštoloch spôsobilo Ježišovo poníženie, takže ho nespoznávali. Keď Peter povedal: „Nepoznám ho.“ Ježišova božská a extrémna láska, ktorá sa zjavuje práve v jeho ponížení a utrpení, je taká iná ako všetko čisto ľudské, že spôsobí odpadnutie takmer všetkých učeníkov, okrem tej hŕstky, ktorá zostala pod krížom. Už tu vidieť, že nemajú schopnosť vidieť to božské v Ježišovi. Petrovi dokonca Ježiš hovorí: Nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské! Naopak pohan, rímsky vojak pod krížom vidiac, akým spôsobom Ježiš zomrel, vyzná, že tento odsúdený nemohol byť len človek, že „bol naozaj Boží Syn“.
A podobne je tomu po zmŕtvychvstaní. Ježiš sa dáva spoznať iba v tej miere, v akej uveria. Tí to potom dávajú ďalej. Najprv sú to anjeli, čo zvestujú zmŕtvychvstanie ženám. Ženy zvestujú zmŕtvychvstanie apoštolom. Aj medzi apoštolmi verí skôr Ján ako Peter. S tou vierou to nie je také rýchle, ako by sme si predstavovali. Je to dlhý proces. Evanjelia spomínajú, že na rozprávanie žien im apoštoli neverili, lebo „im sa zdali tieto slová ako blúznenie a neverili im“ (Lk 24, 11). Ale aj potom, keď sa im zjavil a ukázal im ruky a bok ešte „tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili“ (Lk 24, 41). Realita vzkrieseného je realita totálne zbožstveného Ježiša. Jeho božstvo už nie je skryté v jeho duši a zahalené ľudskou prirodzenosťou, keď bola Ježišova prítomnosť pre učeníkov familiárna. Teraz už je prežiarené aj jeho telo božstvom a oni nevládzu pojať takéhoto Ježiša, nekonečne ich presahuje, je príliš plný svetla, príliš preniknutý božstvom. Oni totiž zostávajú v realite tohto sveta, tejto zeme, svojej pozemskej ľudskej existencie.
A čo my? Ako my môžeme zakúsiť realitu Zmŕtvychvstalého Ježiša? Stretnutia učeníkov s Ježišom po zmŕtvychvstaní opísané v Evanjeliách sú začiatkom novej skúsenosti viery, ktorú dodnes prežívame aj my v Cirkvi dnes. Napríklad opis stretnutia s Emauzskými učeníkmi sa vlastne nápadne podobá na slávenie omše dnes (Ježiš im vykladá Písma a potom s nimi láme chlieb, čo je odkaz na Eucharistiu). Pri kresťanskom slávení zažívame tajomným spôsobom prítomnosť Zmŕtvychvstalého najmä v liturgii a prežívame svoju cestu viery, skúsenosť s Kristom. A tiež sa to deje postupne. Tiež všetkému hneď nerozumieme. Tiež sme neraz plní nevery, nemáme zmysel pre Božie veci. Je v nás príliš veľa svetáctva. Ale zažívame aj svoje precitnutia, zažívame chvíle, kedy sa celá pravda o Ježišovi zdá byť tak neuveriteľne krásna, až tomu od radosti nevládzeme uveriť. Inokedy zažívame bolestnú temnotu opustenosti, zmätenosti, keď sa cítime stratení a dezorientovaní.
Preto je také dôležité kresťanské slávenie sviatkov, najmä sviatkov Veľkej noci, Ježišovho zmŕtvychvstania, čo je vlastne každú nedeľu, lebo každá nedeľa je oslavou zmŕtvychvstalého, ktorej vrcholom je nedeľná omša. Preto nás dnešná liturgia vyzýva slovami svätého Pavla v druhom čítaní z listu Korinťanom: „Preto slávme sviatky!“ „Slávme sviatky nie v starom kvase ani v kvase zloby a neprávosti, ale s nekvaseným chlebom čistoty a pravdy.“ 40 dní sme sa očisťovali, snažili sme sa o pokrok na ceste viery, usilovali sme sa o pokánie a obrátenie, o zmenu srdca, aby sme na ceste viery urobili ďalší krok, aby sme o trochu viac mali zmysel pre Božie veci, lebo sme tak príliš svetácki, tak málo Boží. „Slávnosť je výsostne náboženský fenomén“. Kresťanské náboženstvo sa vyznačuje doslova „umením“ sláviť. Ľudské srdce potrebuje vyjsť z bežnej každodennosti obdivu do sféry údivu (pápež František). Bez náboženstva človek stráca zmysel pre slávnostnosť. Pápež František hovorí, že sviatok, oslava, slávenie (la festa) je „Božím výmyslom“. Boh vynašiel slávenie sviatkov!
Jedným z prejavov svetáctva je nedostatok zmyslu pre slávenie. Sveták je otrokom práce, zisku, všetko redukuje na pragmatickú logiku biznisu, zarábania peňazí a míňania. Obžerstvo spotreby ako vírus ovláda srdce svetáka, ktorý sa namiesto slávenia v prázdnote svojho srdca utieka iba ak k zábave, ktorá však nedokáže naplniť jeho srdce, lebo zostáva uväznené samo v sebe. Sveták pozná večierky, ale nepozná slávenie sviatkov! Sviatok, slávenie totiž pozdvihuje k božstvu, k niečomu väčšiemu, než sme my sami, čo dáva zmysel našej existencii, našim námahám, radostiam i bolestiam, a ktoré dáva odpovede na tajomstvo smrti. Pri liturgii zakusujeme to, čo sme dnes spievali v žalme: „Ukážeš mi cestu života. U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici večná slasť.“
A slávenie je tým najprirodzenejším náboženským vonkajším úkonom, ktorý má však vnútorný cieľ: nechať Boha zažiariť v našom živote, dať mu priestor. Cez sviatok mám nechať prehovoriť Boha do môjho života, dovoliť mu, aby som v ňom nachádzal zmysel všetkého, čo robím, aby som v ňom našiel smer, kam idem a čo chcem dosiahnuť. Sláviť znamená vpustiť do môjho života perspektívu neba! Tretie Božie prikázanie hovorí: Spomeň si, aby si svätil sviatočný deň! Je zaujímavé, že naša kultúra, slovanská, či slovenská, má slávenie dokonca v názve. Slovo „sláviť“ má etymologicky koreň v slovách „slovo“ a „sláva“, a tam je aj koreň slavistiky, slovenčiny, slovanstva.
Cieľom slávenia sviatku je osláviť Boha. Svetáctvo dokáže osláviť len seba. Svetáka náboženské slávenie nudí, nerozumie mu, nemá preň zmysel. Keďže jestvuje aj duchovné svetáctvo, aj kresťan môže mať tendenciu premeniť „Pánov sviatok“ na „večierok“, párty, čisto ľudskú vec, na spôsob urob si sám. V liturgii môže postaviť do popredia seba, sústrediť sa na seba, a nie na prítomnosť Boha. Naopak pri autentickom slávení, liturgickom slávení, náboženskom slávení si je človek vedomý, že je tu niečo väčšie než on sám. Pred rokmi som pripravoval jedno dievčatko na krst. Malo neveriacich rodičov a jeho cesta viery bola pre mňa ako zázrak. Rodičia mu nebránili. Otec ju raz v kostole čakal, keď som ju pripravoval na krst. Keď si prevzal dcéru, povedal mi: Viete, také miesto, ako je toto, inde nenájdete. Bol neveriaci, ale bolo mu jasné, že tu ide o niečo tajomné, príliš veľké, čo ho presahovalo. To je náboženská skúsenosť!
Sveták chce, aby všetko bolo zrozumiteľné. Naopak, autentické slávenie sviatku má zmysel pre tajomstvo, pretože slávenie ho vedie k niečomu príliš veľkému. Učeníci boli ťarbaví srdcom. Kedy je človek ťarbavý srdcom? Keď sa snaží hovoriť, či konať, či posudzovať veci, ktoré sú väčšie, na ktoré nedorástol. „Niektorí ľudia sa napríklad usilujú byť výreční. Používajú veľké slová a imitujú vety druhých. […] Koľkokrát hovoria ľudia o pravdách, používajú hlboké slová, avšak v ich ústach vyznievajú prázdne. Je to náboženský pátos, v ktorom niet svetla, ktoré by sa mohlo dotknúť srdca“ (Newman). Slávenie sviatku znamená otvoriť sa Bohu, bez toho, aby sme sa na niečo hrali. Svätý kardinál John Henry Newman nabáda: „Je desaťtisíc spôsobov, ako hľadieť na tento svet, ale len jeden je správny. Inak sa díva na život pôžitkár, inak prospechár a inak intelektuál. Chudobní a bohatí, vládcovia a ovládaní, úspešní a sklamaní, učení a neučení – každý z nich má vlastný spôsob nazerania na svet a každý z nich je nesprávny. Je len jeden správny spôsob; spôsob, ktorým na svet hľadí Boh. Sústreď sa na svet Božím spôsobom. Dívaj sa na veci tak, ako na ne hľadí Boh. Usiluj sa formovať svoje úsudky o ľuďoch, udalostiach, výsadách, zmenách a veciach tak, ako súdi Boh. Cháp život tak, ako ho chápe Boh. On nám vysvetlil všetko novým spôsobom; priniesol náboženstvo, ktoré vrhá nové svetlo na všetko, čo má prísť. Usiluj sa naučiť túto reč. Nehovor ňou len zo zvyku, nepoužívaj ju ako samozrejmosť. Snaž sa pochopiť, čo hovoríš. Dávajme pozor na zmysel toho, čo hovoríme, a hovorme to, na čo myslíme, sústreďme sa na to, či niektorú pravdu chápeme alebo ju nedosahujeme. Ak ju nechápeme, prijmime ju na základe viery ako súčasť svojho vyznania.“ Toto znamená sláviť sviatky! Vnímať, že sa dostávame do kontaktu s realitou, ktorá nás nekonečne presahuje, ale v ktorej sa skrýva zmysel všetkého, čím sme a čo robíme.
Cezpoľným bratislavčanom, ktorí cestujú cez sviatky za rodinou hovorím. Ak zostanete na sviatky v Bratislave, znamená to, že ste tam konečne našli domov! Sviatky nás zakoreňujú. Stále viacerí sviatky slávia vo svojej farnosti a potom idú navštíviť rodinu. Je to dobré znamenie! Ponoriť sa do slávenia môže pomôcť rodine objaviť jej identitu. Potom aj rodinné stretnutia, nedeľné obedy a ostatné rodinné prejavy sviatku nadobudnú inú kvalitu. Môže sa stať, že sviatok prichádza za ťažkých alebo bolestných okolností a my ho slávime možno „s hrčou v krku“. Aj v takýchto prípadoch však prosíme Boha o silu, aby sme ho úplne nevyprázdnili. Vy, mamy a otcovia, to dobre poznáte: koľkokrát z lásky k svojim deťom dokážete prehltnúť smútok, aby ste im umožnili dobre prežiť sviatok, vychutnať dobrý pocit zo života! V tom je toľko lásky! Ako nás môže povzbudiť pohľad na sklesnutých učeníkov, ku ktorým sa pridáva Ježiš na ich ceste, aby v nich zapálil nový oheň viery, nádeje a lásky, ktoré totálne menia pohľad na všetko v ich živote.
Čas sviatkov je posvätný, pretože ho osobitným spôsobom obýva Boh. Nedeľná eucharistia prináša do sviatku všetku milosť Ježiša Krista: jeho prítomnosť, jeho lásku, jeho obetu, to, že nás robí spoločenstvom, to, že je s nami… A tak každá skutočnosť dostáva svoj plný význam: práca, rodina, radosti a námahy každého dňa, dokonca aj utrpenie a smrť; všetko je premenené Kristovou milosťou. Jeden spolubrat mi počas mojich štúdií v Taliansku povedal o jednej pani, ktorá rozprávala, že si praje mať na svojej rakve dezertnú vidličku. Mlčky spýtavým pohľadom čakal na jej vysvetlenie. A ona mu povedala: Pamätám si naše nedeľné obedy s mojimi rodičmi. Tieto chvíle s rodinou boli tými najšťastnejšími okamihmi môjho života. Sálal okolo nás akýsi božský pokoj a radosť. Keď bola na stole pri mojom tanieri dezertná vidlička, vedela som, že to najlepšie po výbornom obede ešte len príde. A ja chcem všetkým pripomenúť týmto spôsobom, že tomu verím, to najlepšie po tomto živote ešte len príde! Kiežby sme slávili tohtoročné veľkonočné sviatky tak, aby sme o trochu viac rozpoznali tajomnú prítomnosť zmŕtvychvstalého Ježiša v našich životoch! On má slová večného života!
