K čomu pozýva rehoľné sestry vojnová situácia na Ukrajine? „Službou na ukrajinskej hranici chcem vyjadriť spolupatričnosť mojim priateľom a známym na Ukrajine, kde som 20 rokov slúžila spolu so sestrami Božského Vykupiteľa vo farnosti Žitomír a Umaň v Čerkaskej oblasti. Obava o mojich blízkych ma neparalyzovala, ale naopak zmobilizovala ma do modlitby a služby,“ odpovedá jedna z nich, sr. Nicola Danišovská SDR. „Moje srdce plače pri deťoch, ženách i všetkých obetiach vojny,“ hovorí pre TK KBS.
Jej prvý podnet k pomoci bol odpoveďou na výzvu: „Spišská katolícka charita hľadá tlmočníkov.“ Neváhala a deň po vypuknutí konfliktu sa dala do služby tlmočníčky. Najprv na hraničnom priechode Ubľa, kde sprevádzala prichádzajúcich migrantov spolu s ostatnými dobrovoľníkmi Charity a sestrou Klárou SMVS. Neskôr pomáhala v Kultúrnom dome v Ubli, kde sa utečenci sústreďovali a čakali na odvoz do svojich dočasných domovov. Celý deň, a niekedy do neskorých večerných hodín, spolu so sestrou Klárou SMVS (satmárky), sestrou Letíciou SDR (vykupiteľky) a neskôr aj sestrou Anastáziou DKL (vincentky) a sestrami z Congregatio Jesu chodili pomedzi nich a rozprávali sa s nimi. „Každý z nich si niesol svoju ťažkú históriu, aj keď často bez batožiny. Jedna pani sa vyjadrila: „Mám tu celé bohatstvo – doklady a moje deti,“ spomína sr. Nicola.
Deň čo deň to bolo podľa nej náročnejšie. „Delili sa svojou životnou históriou, fotografiami – udalosťami posledných dní – ukazovali fotografie svojho domu ako vyzeral pred a po bombardovaní. Jedna pani sa psychicky zrútila, keď videla ruiny svojho domu. Vrátila sa späť do bunkru a nechcela výjsť. Iní nám zas ukazovali videá a delili sa o Boží zázrak, vďaka ktorému ešte žijú, veď len niekoľko metrov od nich dve rakety vrazili do výškového vysielača. S inými sme si poplakali, modlili sa alebo našli spoločných známych. Ďalší sa delili s bolesťou rozlúčky so svojimi manželmi, otcami, priateľmi. Stretla som sa s neznesiteľnou bolesťou matky, ktorá musela zanechať svojho 18-ročného syna za hranicou. Často sme si vypočuli smutné zážitky z cesty, ktorú prekonali pokiaľ prišli k hraniciam: ako nastupovali do evakuačných vlakov, ako sa tam natlačili a dlhé hodiny stáli alebo sedeli na zemi, ak nemali už miesto na sedačkách, vo tme so zastretými oknami a vypnutými mobilmi. Niektoré deti – hlavne maličké – mali nalepené na rukáve svoje meno priezvisko a telefónne číslo mamky, pre prípad, ak by sa v dave stratili,“ opisuje sr. Nicola.
„Snažili sme sa, aby tieto stretnutia boli nežné a nenásilné, pretože boli veľmi zraniteľní, ustráchaní, neistí, sklamaní… No to, čo zažili na svojej koži, si nikto z nás nevie ani len predstaviť. Museli prežívať veľmi silné a bolestné emócie a my sme sa jednoducho snažili byť s nimi. Po dvoch týždňoch som sa vrátila späť do komunity sestier v Levoči a vystriedala ma spolusestra Beáta SDR. Naďalej sa snažím pomáhať ukrajinským migrantom s vybavením ubytovania, registrácie a iných záležitosti, no hlavne neustálou modlitbou za ukončenie vojny. Komunikujem s tými, ktorí zostali za hranicami a chránia si svoju milovanú vlasť, Ukrajinu. Chcem poďakovať všetkým, ktorých mi Pán Boh poslal do cesty, ktorí mi pomohli, a ktorí ma po celý čas akýmkoľvek spôsobom podporovali zo zákulisia. Po tomto silnom zážitku na hranici si uvedomujem skutočnosť, že i keď teraz prežívame veľké zlo vojny, ktoré nám naháňa strach, vo svete je veľmi veľa dobra, ktoré nám dáva nádej,“ dodala pre TK KBS.
„Službou na ukrajinskej hranici chcem vyjadriť spolupatričnosť mojim priateľom a známym na Ukrajine, kde som 20 rokov slúžila spolu so sestrami Božského Vykupiteľa vo farnosti Žitomír a Umaň v Čerkaskej oblasti. Obava o mojich blízkych ma neparalyzovala, ale naopak zmobilizovala ma…
Autor správy, foto a správu publikovala TK KBS on Facebook Zdroj Read More
