Zamyslenie o blahoslavenstvách
„Blahoslavení…“ (Mt 5, 1–12a)
Ježiš nehovorí blahoslavenstvá ako príkazy. Nevymenúva ideály, ktoré by sme mali dosiahnuť, aby sme boli hodní Boha. Hovorí ich ako pohľad – pohľad Boha na človeka.
Vidí naše srdce, naše túžby, naše zranenia, aj tiché zápasy, ktoré nikto iný nevidí.
Blahoslavení chudobní v duchu nie sú tí, ktorí nič nemajú, ale tí, ktorí sa neopierajú len o seba. Ich srdce je otvorené, lebo vie, že potrebuje. A práve tam môže Boh vstúpiť.
Blahoslavení plačúci – nie preto, že by bolesť bola dobrá, ale preto, že Boh neodvracia zrak od ľudskej bolesti. Plač sa pre Neho nestáva prekážkou, ale miestom blízkosti. Tam, kde sa prestávame tváriť silní, prichádza útecha.
Blahoslavení tichí. Nie slabí, ale tí, ktorí sa nesnažia presadiť za každú cenu. Ich sila je v dôvere, nie v hluku. Ich život hovorí potichu, ale pravdivo.
Blahoslavení milosrdní, lebo sami zakúsili, že sú milovaní. Kto prijme milosrdenstvo, začne ním aj žiť. A svet sa mení práve cez takúto tichú vernosť.
Ježiš v blahoslavenstvách neodhaľuje dokonalých ľudí, ale Božie srdce. Ukazuje, že kráľovstvo nebeské sa približuje tam, kde človek zostáva pravdivý, otvorený a ochotný dôverovať.
Blahoslavenstvá sú pozvaním. Nie k výkonu, ale k ceste. K tomu, aby sme dovolili Bohu vidieť nás takých, akí sme – a uverili, že práve tam začína blahoslavený život.
Autor správy, foto a správu publikovala Trnavská arcidiecéza on Facebook Zdroj Read More
